„Každý sa môže stať otcom, ale len niektorí vedia byť  otcom.“ Až ako mama som pochopila, koľko pravdy v tomto citáte je. My mamy to totiž vždy nejako dáme, i keď je to ťažké. Musíme prosto zabrať a urobiť, čo je potrebné, aby naše deti boli spokojné. Ale chlapi to majú troška inak.
 
Na materstvo nás pripravuje už tehotenstvo. Vyrábame v sebe malého človeka, budujeme si s ním puto, zvykáme si na zmeny telesné i na zmeny v hlave, na prívaly hormónov. Všetko sa to deje vnútri, veľmi ticho. Na povrch sa  dostávajú len čriepky z našich vnútorných pocitov, ako sú láska, nadeje, očakávania, ale i strach, úzkosť a bolesť. Pre mužov sú ale tieto zážitky veľmi vzdialené. Všetko sa to deje mimo ich bežného režimu a mimo ich telesnej schránky.
 
Keď sa potom bábätko narodí, pomáha nám pri práci s ním naša genetická výbava a množstvo činností, ktoré robíme, je intuitívnych, pretože hlas v našej hlave nám hovorí, že takto by to asi malo byť. Lenže muži túto superschopnosť nemajú a tiež sú oveľa menej doma, takže zatiaľ, čo vy balíte už sto päťdesiatu deviatu plienku za deň, muž práve objavil samolepky na okrajoch alebo to, že predná strana je tá s obrázkom.
 
 

Trpezlivo mu raďte, stojte pri ňom, ale nechajte ho, nech si nájde vlastnú cestu. Poučí sa a nabudúce už bude zase o niečo lepší. A čo je na tej oteckovej práci najlepšie? Nielenže sa nestanete otrokom a budete plne zastupiteľná v starostlivosti o dieťa, ešte k tomu tým dvom dáte priestor, aby si spolu vytvorili dôležité puto