Hľadala som v mobile nejaké jej fotky z ihriska, aby som ich poslala babičke. Prechádzala som prstom po displeji vyššie a vyššie, mesiac po mesiaci, až som sa tak trochu neplánovane dostala úplne na začiatok galérie s jej menom. Otvorila som si fotografiu zo dňa, kedy sa narodila, a pocítila som na tvári slzy ako hrachy.

Bola tak strašne maličká, tak bezbranná, tak krehká. Prezerala som si snímku za snímkou z našich prvých spoločných dní a všetko sa mi to vrátilo v spomienkach. Vôňa mydla a dezinfekcie z pôrodnice, jemnosť tisíckrát vypraných a vyžehlených erárnych dupačiek ružovej farby a tiež to teplo, ktoré sa mi rozlialo v hrudi, keď mi ju prvýkrát priniesli do izby.

Toto  sa už nikdy nevráti. Bodlo ma pri srdci. Cítila som sa previnilo. Bola som totiž na začiatku jej života tak veľmi vystresovaná a unavená, že som si ju takú maličkú vôbec neužila. Chcela by som to s ňou prežiť ešte raz, ale nejde to. Už nikdy to nebude ten pampúšik, ktorý unesiem v jednej ruke, a ja sa s tým musím zmieriť. My všetky, my maminky.

Netušila som, aké to bude, niekoho tak veľmi milovať, a je to jednoznačne ten najkrajší pocit na svete. Ďakujem ti, dievčatko moje, že som vďaka tebe mohla poznať lásku, ktorá ma toľko naučila a ktorá je pre mňa najcennejšia. Ďakujem ti, že si mi umožnila poznať lásku materinskú.